Aj deti majú právo na HNEV: Ako ich naučiť ho zvládať?

Deti prežívajú emócie rovnako intenzívne, ako dospelí, no často ich nedokážu správne spracovať. Ako môžete im môžete pomôcť?

Hnev, stres, smútok, zlá nálada... To všetko môže občas prepadnúť aj vaše dieťa. A to je zmätené, pretože niekedy nevie, ako má so svojimi pocitmi pracovať, ako ich prežívať, ako ich „akceptovateľne“ vyjadriť a spracovať. Niekedy je preto agresívne a my dospelí sa mu snažíme vysvetliť, že udrieť niekoho nie je správne.

Ako to všetko urobiť, aby vaše dieťa dokázalo emócie prijať, nepotláčať ich a spracovať tak, aby nebolo frustrované? Aj o tom sme sa porozprávali s terapeutom Marekom Bohunickým, ktorý sa nám predstavil v Supermame a v rámci projektu škola Človeka venuje organizovaniu kurzov a seminárov v oblasti pohybových terapií, masáži a automasáží.

Pracoval si ako rehabilitačný masér, učil si bojové umenie a teraz pracuješ ako terapeut. Venuješ sa aj detským klientom. Ako vnímaš vnútorný svet detí, čo ich najviac trápi?

Počas učenia bojového umenia som pracoval s rôznymi vekovými kategóriami detí aj dospelých. Všimol som si, že ľudia v spoločnosti často riešia to, akým spôsobom „je prípustné“ vyjadrovať negatívne emócie a dostať zo seba to čo žijú a cítia. Zaujalo ma, že najmä u detí, je smútok prijateľným spôsobom, ako dieťa môže vyjadriť svoj hnev.

Hnev ako taký však rodičia deťom netolerujú, nepovoľujú a snažia sa ich hnevlivé prejavy potláčať. Rodič by však mal byť ten, kto dieťaťu pomôže dostať zo seba emócie bezpečne von. Emócia vášho dieťaťa o niečom vypovedá, má rodičovi ukázať, že s dieťaťom sa niečo deje. Rodič musí byť schopný byť prítomný s dieťaťom...

Takže nie je správne nechať plačúce dieťa v izbe, zavrieť dvere a nechať ho sa samé upokojiť...

To neodporúčam, pretože z toho vznikne nevhodný návyk nekomunikovať a uzatvárať sa pred svetom. Neskôr tieto návyky používame vo vzťahoch, v práci, v živote... A ťažko sa menia.

Ako má teda zareagovať, keď malé dieťa prežíva záchvat hnevu, kope okolo seba, prípadne ešte aj rodičovi hovorí v hneve veci, ktoré sú nevhodné?

Pre hnev je typické, že o ňom deti nevedia komunikovať, potrebujú sa najskôr upokojiť, dostať ho zo seba. Možno by bolo fajn navrhnúť im, že im pomôžeme to zo seba dostať – pohybom, zvukom, kresbou... A potom sa o tom môžeme porozprávať.

V prípade, že dieťa okolo seba kope, hovorí nepekné veci, je samozrejme dôležité povedať mu, že to nie je správne a že takto hovoriť nebude, aj keď chápete, že sa hnevá. No na druhej strane ho nie je vhodné opustiť, trestať ho za jeho pocity. Práve naopak.

Treba zachovať pokoj, rozvahu a dieťaťu pomôcť sa upokojiť. Neopúšťať ho, keď je dezorientované a nevie, čo má robiť... Rodič by mal byť pre dieťa akýmsi hromozdvodom.

Čo si myslíš o tom, že aj pohlavie má na prejavovanie emócií vplyv a v spoločnosti sa ženám netoleruje hnev a mužom zase smútok. A potom je tu klišé: Chlapci neplačú a dievčatá sa nebijú..

Spoločnosť má „nalinkované“ čo sa prijíma, čo nie. Ak dievča prejaví hnev, je vnímané ako hysterka, ak chlapec prejaví smútok, tak je vnímaný ako „baba“. Rodič by mal previesť dieťa týmito ilúziami a ukázať mu, že má právo na svoje pocity.

Čo považuješ za najagresívnejšiu formu komunikácie?

Najhoršie, čo môže byť je, keď dieťa začne svoj vzdor prejavovať „hlučným“ tichom... Nie je to ingnorácia, ale keď dieťa ostane síce prítomné, ale nedáva zo seba nič von. Všetko potláča a nedá sa s ním komunikovať.

Ako vieš rodičom a ich deťom ty v rámci svojej terapie pomôcť?

Ide o dotykové a pohybové terapie: rôzne masáže, aktívne prejavovanie emócií pomocou pohybu, zvuku, bojových umení... Jeho skutočný vnútorný postoj sa môže odhaliť práve vďaka fyzickým cvičeniam, kde sa ukáže, ako na nejakú vec reaguje. V bojových-pohybových terapiách sa môže človek naučiť byť pravdivý a úprimný sám k sebe a zistiť, kde robí chybu.

Ako to v praxi vyzerá?

Napríklad pri bojových cvičeniach dostávame ľudí do situácií, ktoré im nemusia byť pohodlné. Keď napríklad niekomu vykrútite ruku, bolí ho to, nemôže sa pohnúť... Tak určitým spôsobom zareaguje. Táto reakcia odhalí jeho osobnosť. Niekedy majú ľudia tendenciu dlho zbytočne trpieť a tolerovať niečo, čo ich obmedzuje.

Niekedy zase nedovolia, aby sa ich vôbec niekto dotýkal. Niekedy človek príde na to, že často trpí zbytočne dlho a veľa a nechráni seba samého pred svetom. Uvedomí si to a spýta sa sám seba, čo zlé sa ešte musí stať, aby som sa konečne začal brániť? A potom sú tu ľudia, ktorí k sebe nikoho nepustia, aby ich náhodou nezranili...

Malé deti často nevedia tieto pocity komunikovať verbálne a nie to ešte s rodičmi. Pre nich je strach z toho, že ho rodič prestane milovať, že ho opustí, podobný, ako strach zo smrti. Dospelí sa chybne na svet detí pozerajú „dospeláckymi“ očami. No dieťa to celé vidí inak.

Často si myslí, že ak sa nebude správať tak, ako rodič chce, môže prísť o jeho lásku. Keď príde o jeho lásku, rodič ho opustí. Ak ho opustí, tak zomrie, lebo sa nevie samo o seba postarať... Takto to môže vidieť dieťa e môže to byť pre neho veľmi skľučujúce. Dieťa si potom myslí, že ak nebudem taký, akého ma chcú mať, tak zomrie. Doslova. A s touto traumou často žijú deti.

Znie to príšerne... Ako teda dieťa ubezpečiť, že ho ľúbime, že má právo na svoje pocity a že ho neopustíme?

Dieťa dokáže vyjadriť emócie – možno nie slovom, ale vie ich prejaviť pohybom, zvukom či naopak sa prestane hýbať, zamrzne. Dá sa to riešiť, tak, že dieťa objímeme, prejavíme mu, že sme tu s ním, nech cíti čokoľvek. A to je začiatok. Dieťa si uvedomí, že nech cíti čokoľvek, tak ho beriem, akceptujem, milujem a neopustím ho...

Používaním stránok prevádzkovaných TV JOJ súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby.